Evolúcia písma 2

Téma „Evoúcia písma“ (č.I.) nejak zaujala našich návštevníkov. Občas sa stretávame s vyhľadávaním, kde si žiadate viacej tých poznatkov. Pravda, nemôžeme vám vyhovieť v úplnosti, lebo táto vedecká disciplína je obsiahla, avšak môžeme vám dodať nejaké základné dáta, aby ste mali predstavu o písmach sveta a kto sa „zohreje“, tomu môžeme dodať aj nejaké bližšie informácie, kde a ako si zohnať potrebnú literatúru.

Začneme to s písmom, ktoré sa používa, alebo lepšie povedané, používalo v Európe. Áno, aj tu sme na čas mali nejaký samostatný vznik písma, na ktorý sa už dávno zabudlo.

Kelti, ktorí sa osadili na kontinente, už v II. st. nášho letopočtu dobre vedeli písať a to, ako po grécky, tak aj po latíisky. Tieto písma poznali aj Kelti, čo sa osadili na britských ostrovoch, menovite v Írsku, avšak paralelne používali aj svoje vlastné písmo, svoju vlastnú „alfabetu“, zvanú „Ogham“. Ich nezvyčajná „abeceda“ poznala 20 hlások, ktorých písanie bolo celkom jednoduché. Čiarky. Čiarky kolmé, alebo kosé.

Pôvod tohoto písma nevieme. Časť znalcov zastáva mienku, že sa vyvinulo z tajného „prstového jazyka“, tajné znaky druidských kňazov. Opierajú sa hlavne na stredoveké manuskriptá, kde sa podáva opis „prstového“ jazyka.

Germánske písmo „Runi“ sa tiež vyvinulo niekde v prvých storočiach n.l. Asi v treťom. Aj pri letmom pohľade je zrejmé, že základ mu je v písme Rimanov, v latinskom písme. Používali ho hlavne Vikingovia, ale bolo známe aj medzi Gótmi... ba aj na britských ostrovoch. V použití je ešte aj dnes, ale už nie v zmysle písma, lež ako „pracovná pomôcka, rekvizít“ pri veštení. Na rozličné kamienky si namaľujú symboly písmená, toto hádžu na stôl... a ako niekdajší šamani, čo „čítali“ z kostičiek, oni teraz čítajú osud z tých kamienkov.

Aj Slovania vedeli písať a to hodne skorej, ako na Veľkú Moravu prišli solúnski bratia. Veď, ako by napísali ten list do Carihradu?

Solúnski bratia nám urobili písmo podľa našich potrieb, hlaholiku, z ktorej sa neskoršie vyvinula aj „oblá“ hlaholika a už s vlastným umom sme si urobili cyriliku, ktorá sa zase vyvinula v písmo Rusov, Ukrajincov, Srbov, Bulharov, Macedóncov... ba prenikla i v jednotlivé ázijské jazyky.

Európa svoje písmo dostávala od Grékov (títo od Feničanov....), takže v Európe môžeme spomenúť Etruskov, či aj oskanské umbrijske atď. písma. Variácie sú malé.

* Skoro každý systém a jeho impakt, už či na latinské, alebo aj naše písmo, podávame v „Evolúcii I.“, ale hlavne v úvodnej časti jednotlivých hlások „Etymologického Slovníka“. (Zatiaľ je to tam len naznačené, či vysvetlili sme len zopár hlások.)

Egypt, tamojší Kopti, kresťanstvo prijímali od Grékov, takže aj ich písmo odzrkadľuje tieto diania. Na hieroglyfy zabúdajú a v písaní preberajú, či adaptujú si grécku alfabetu.

Písma Európy a písma juhu Ázie (vyjmúc „Ďalekého východu“), v základe majú prvky, z ktorých sa vyvinulo písmo Grékov, Arabov.... a a j naše. Ťahá sa to po Indiu a odtiaľ, cestou sanskritu (budhizmu...) aj východnejšie. Na tejto ceste, písmo „narazilo“ na Arménsko a Gruzínsko. Krajiny už tradične na periférii vplyvu Helénov, Rimanov, ale tradične, aj kresťanské. Aj tí si urobili svoje písmo, kde tiež badáme vplyv Grékov a Rimanov.

„Späť cesta nemožná, napred sa isť musí“, nuž aj písmo išlo napred. Do Indie. Tu sa zase adaptovalo, akomodovalo ku podmienkám, chápaniu a vzniklo niekoľko systémov (v podstate rovnakých) a táto podoba zase emigrovala ďalej na východ. Vektorom bol hinduizmus a budhizmus, hybridny budhizmus... atď. a vznikali písma Oriya, Kanada, Sinhalese, Tibetské, Kambodžské, Lao atď. V Indii primát získalo písmo „devanágari“, v ktorom máme väčšinu diel písaných v sanskrite, v druhom najstaršom zázname Indoeurópanov v ich jazyku.

Euroázia nebola však najmúdrejšia. Aj ten človek v Amerike prišiel na ideu, že nejak si zapíše svoju ideu, nápad... a aj tu vzniklo písmo. Aké? Na čo bol schopný. Podľa tamojších podmienok. Koleso nevymyslel, ale písmo, áno. Kontinent(y) zívali prázdnotou. Nebolo „barbarov“, čo klepali na brány ríše, takže kultúra sa vyvíjali menej, viac izolovane. Okolo hraníc ríš bolo vákuum a toto poznačilo ich vývoj. Predsa nebola tam aj kultúrna prázdnota. Vynikli v astronómii a aby im to vyšlo, museli si tie poznatky aj nejak zaznačiť, zapísať. Robili si uzlíky na nitke, túto namotávali do klbka a „vymysleli“ niečo, ako morzeovu abecedu. Maľovali, podobne, ako Egypťania, lenže ich piktogramy sú „slabičné“, alebo aj širšie, takže ani dosiaľ sa nám nepodarilo v úplnosti rozlúštiť ich písmo. Ďakujúc Španielom. Títo páni za sebou ničili všetko. Všetko, čo nebolo v súlade s ich predstavou. Rovnako, ako aj ich predkovia, Visigoti.

* Písmo Majov. Zatiaľ ešte vždy záhadné.

Keď si pozeráme filmi z „Divokého západu“, vidíme tam Indiánov, ako najspodnejších barbarov, dravcov... ale historická pravda je trochu iná. Boli divokí, lebo si bránili svoje územie, ale neboli barbari, vandali, primitívi.... Pochopili, že na prežitie, potrebujú aj vlastnú akomodáciu. Akomodovanie sa ku novej spoločnosti, novým poriadkom. Potrebujú stať sa národom a na to potrebujú mať aj svoj spisovný jazyk. Aký? Tak bola tu anglická abeceda a siahli tam. Prevzali si „latinské“ písmo, či vlastne len jeho obraznosť a dali mu vlastnú imaginárnu hláskovú hodnotu.

D = a; R = e; T = i; I = v; Y = gi; A = go; J = gu; E = gv @ = ka; W = la; G = lo; M = lu;

H = mi; Y = mu; Z = no...

Podobne konal aj určitý pán James Evans, na začiatku XIX. st. keď vymýšľal písmo pre indiánske plemeno Cree (Krí), v oblasti západnej Kanady. Anglické písmo, latinku už poznali (aspoň čiastočne) aj Indiáni, ale jemu neprekážalo, aby im vyhotovil niečo zvláštne. Pri tomto „zvláštnom“, nesiahol po už hotovom, storočiami osvedčenom, ale chcel tam dať niečo svoje. Vymýšľal im nejaké „esperanto“ a vypadla z toho sprostosť.

O písmach Ďalekého východu, hlavne o čínskom písme, zmienili sme sa už v prvej časti „Evolúcie písma“. Čínske znaky písma si prevzali Japonci, prispôsobili si ich ku vlastnej reči, trochu pozmenili a toto písmo zase emigrovalo do Kórei. Tam podľahlo ďalšej akomodácii ale po čase, tu vzniká už vlastný spôsob písania.

* Kým kórejské písmo, už v akomodovanei podobe predsa pripomína písmo Číňanov, zatiaľ mongolské písmo je už cele iné. Viacej cítiť vplyv indického písma, devanágari.

.........Autor Ján Kulík .....

Použitá literatúra:

„A Dictionary of Urdu, Classical Hindi and English“ – John T. Platts, M.A. Clarendon Press, Oxford – 1884.

„The Book of the Dead“ – The Hieroglyfic Transcrip of the Papyrus – E.A. Wallis Budge – Bell Publishing Company – University Books, Inc. New Yotk, New York.

„First Steps in Egyptian Hieroglyphics“ E.A. Wallis Budge; Dover Publications, Inc. Mineola, New York.

„China – Empire of written symbol“ – Cecilia Lindqvist – Harvill – Harper Collins Publishers.

„The Enchanted Alphabet“ – Dr. James M. Peterson; The Aquarina Press; Northamptonshire; Great Britain.

„The Book of Runes“ Ralpf Blum – Angus & Robertson; London.

„Atlas of Languages“ – ABC Books; Sydney, Australia.

Rozličné „Slovníky“, „Encyklopédie“, periodiká, magazíny a pod.

* Každého možného autora sa kontaktovalo a požiadalo o povolenie použitia dát, keď sa jednalo o citovanie a pod.

................. Autor Ján Kulík ............................

.

Mená na G

Gabriel, Gabriela: muž. a žen. podoba mena hebrejského pôvodu. V Biblii, v evanjeliu podľa Lukáša, toto meno sa spomína, ako meno anjela hlásnika.

Medzi protestantmi meno nie je nejak frekventované, avšak medzi katolíkmi a pravoslávnymi, je častejšie. Tu sa stretávame s Gavro, Gavrilo, Gavril, Havril, v maďarčine s Gábor a medzi moslinmi s Džibril (Gibril).

V hebrejskom jazyku jeho význam je muž Boží, moc Božia, čo vzniklo spojením géber = človek, ktoré súvisí s gabár = silný + El = Boh. Domácke podoby sú Gaby, Gabyka a pod.

Gál: muž. m. ktoré vo svojich rozličných podobách je rozšírené po celej Európe, lebo tu svojho času žili Kelti = Gálovia. Konečne, Gál aj znamená Kelt. Kelti tiež boli indoeurópsky národ a ich plemená sa rozšírili, ako po Európe, tak aj po Ázii, ba prenikli aj na blízky východ a do Afriky. V našich priestoroch ich osídlenia boli hlavne za rímskym límesom, ale aj tu podliehali asimilačnému procesu. S ich potomkami sa dnes stretneme hlavne v Írsku, Škótsku, Walesi, Kornválsku, Francúzsku, Belgicku, Portugálsku, Španielsku, Bavorsku, ba aj na Balkáne a v Karpatoch, kde ich poznáme ako Vlasov, Valachov... Konečne, aj starý názov Česka, Bohémia, upomína nás na ich historickú prítomnosť v týchto priestoroch. Medzi nami sa zachovala pamiatka na Bójov (jedno z ich plemien). Priezviská, ako Gál, Gálik, Galádik, Gálický, Galo, Gallo... vychádzajú z názvu Keltov, Galov. (Pozri dištinkciu gréckeho Kelt a rímskeho Gál.)

V latine sa zachovali slová, ako je galea = prilba, gallus = kohút, čo je aj dnes symbolom Francúzov, ba aj u nás máme galétu = kukla húsenice, hlavne priadky morušovej.

Galen: muž.m. utvorené z priezviska rímskej rodiny Galenus.

Galvin: muž.m. írsko-keltského pôvodu. Význam: jasný biely.

Gareth: muž.m. welšského pôvodu. Význam mu je „jemný“, alebo aj „starec“.

Garfield: muž.m. staroanglického pôvodu. Význam mu je „pole kópií“. Dnes je pomerne zriedkavé.

Garnier: muž. meno. Viď Warner.

Garret: muž.m. Viď Gerard.

Gary: muž.m. starogermanského pôvodu. Význam mu je „nosí kópiu“. Gary môže byť aj demin. mena Gareth.

Gaston: muž.m. francúzskeho pôvodu. Jeho pôvodná podoba je Gascon a význam sa vysvetľuje, ako „muž z Gaskonska“. V samom Fr. jeho výskyt je častý.

Gašpar: muž. m. pod ktorým poznáme hlavne jedného z „troch kráľov, mudrcov od východu“. Jeho pôvod je v peržskom jazyku, kde má význam ochranca, alebo, ak prihliadneme širšie, na vianočnú legendu, význam sa posunie aj na prinášajúci poklad. Toto nás hneď upomína, že Gašpar bol z plemena Mágov, ochrancov večného ohňa a preto nemôžeme neuvážiť aj variantu vysvetlenia, že základný význam mena je hlavný dozorca nad pokladom (čo v tom čase bol oheň).

Gavin, Gawain: muž.m. welšského pôvodu, s významom „májový sokol“. Takto sa volal synovec legendárneho kráľa Arthura, ktorý sa občas zjavuje aj pod menom Walwain, čo sugeruje, že tu môže byť nejaký súvis aj so staroanglickým menom Walwyn = priateľ v boji.

Jestvuje však aj staronemecké meno Gavin, odvodené zo slova, ktorého význam je „územná oblasť“.

Gavin je francúzska podoba mena Gawain, ktorá v stredoveku prechádza aj do Anglícka a dnes je rozšírená najmä v Škótsku.

Gavrilo: muž.m. Gabriel, v jeho srbskej podobe.

Gay: muž.m. Pravdepodobne vzniklo v Amerike a rozšírilo sa aj po Británii. Východiskom mu je prídavné meno „gay = veselý, roztopašný...“ Súčasné „gay“ = homosexuál, „teplý“, péder, buzerant atď. tu nefiguruje. Viď Guy, kde máme inú etymológiu.

Gemma: žen.m. ktoré vzniklo z talianského slova pre skôst, klenot, drahokam.

Genady: typické muž.m. pravoslávnych Slovanov, ale v žiadnom „Slovníku“ ho nenajdete. Ani v etymologickom. Pôvod mu je v gréckom jazyku a východiskom je slovo gén / γεν = narodený, ktoré súvisí s našim žena, všeobecným „gény“ atď. čiže jedná sa tu o osobu „dobrých génov“, z „dobrej rodiny“.

Genevieve: žen.m. ktoré poznáme vo forme „Ženeva“. Vzniklo vo Francúzsku a východiskom mu je starogermanský jazyk, kde vzniklo zlúčením niekoľkých slov. Význam: „žena z nášho národa (rasy)“. Latina ho zachytáva v podobách Genovera a Genoveva. Sv. Genevieve je patrónkou Paríža.

* Sv. Geneviéve (Genovéva) sa narodila v Nanterre, pri Paríži, asi v 420. roku a umrela v Paríži, asi v roku 500. Jej deň je 3. januára.

Niekoľko storočí po jej smrti vzniká aj legenda, že bola skromného pôvodu, pastierka oviec, čo vôbec nezodpovedá historickým údajom. Naopak. Bola dcérou dobre situovaných rodičov, či dnes by sme povedali, že vyšla z rodiny „strednej triedy“.

Tiež legenda hovorí, že sv. Germanus z Auxerre, na ceste do Británie, v 429. roku stavil sa aj v Nanterre a tu stretol dievčatko zvané Genovefa (Geneviéve), ktoré sa mu zverilo, že chce žiť len pre Boha. Germanus ju v tomto len posilnil. Keď mala 15 rokov, od biskupa dostala „závoj zasväteného panenstva“. Po smrti rodičov, šla ku svojej krstnej matere v Paríži. Život si obetovala modlitbám a dobročinnej práci, ale ako to býva, zlé jazyky „robili“ a to i napriek faktu, že sa zase stretla so sv. Germanusom. Ohováračky vyvrcholili práve v čase, keď sa ku nim blížili Huni (451), ale sv. Germanus presvedčil občanov, že Genevieve nie je prorokom záhuby, ale záchrany a nech ju poslúchnu. Nech poslúchnu jej radu. Nech neopustia svoje domi. Nech veria v jej modlitby. Poslúchli, uverili a naozaj, Atila sa pri Orleáne otočil. (Tento jeho akt sa pripisuje modlitbám Genevieve, ignorujúc faktá, že Huni sa potiahli len preto, že i umrel chán a nastala borba okolo dedictva.) Keď Frankovia „blokovali“ Paríž, ona bola na čele davu, ktorý premohol blokádu a priniesol potraviny pre hladujúcich občanov mesta. Na jej prosby reagoval aj vodca Frankov, Childeric a aj kráľ Clovis, ktorý oslobodil všetkých zajatcov. Občania Paríža v tomto videli zásah jej ruky a hodne neskoršie, hodne neskoršie po jej smrti, najmä v roku 1129. keď na Paríž prišla ďalšia pohroma. Otrávenie spôsobené hubkamy. Aj toto sa pominulo, lebo ľud siahol po jej relikviách a nanášal ich po meste. Táto udalosť sa aj dnes oživuje procesiou a službamy v tamojších chrámoch.

Všetky údaje o sv. Genevieve sa ešte stále „študujú“, podliehajú vedeckej skrutine a pravda, aj polemike.

V Austrálii, v krajanských rodinách máme aj dve Genevievy. Doma ich nazývajú „Dženy“. Ani jedna rodina nie je katolícka a pre toto meno sa rozhodli asi z príčiny, že takto sa nazýva aj mesto vo Švajčiarsku, sídlo protestanských cirkví. Mesto, kde sa určila „ženevská konvencia“ ( o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami), „Ženevský kríž“ (červený grécky kríž na bielom poli, ktorý sa používa vo vojnových konfliktoch – „červený kríž“), alebo tu je aj „ženevské rúcho“, čierne rúcho protestantských kňazov, ktoré za svoje meno vďačí ženevským kalvínom, no nemyslím, že tu nejakú rolu hrá aj holandský názov pre pálené borovičku, lebo v staroholanskom genever = lat. juniperus = borovica.

Genovera, Genoveva... viď Genevieve.

Geoff: viď Geoffrey.

Gita: žen.m. slovenská skratka mena Margita. Viď.

Geoffrey, Jeffrey: muž.m. ktorého pôvodnú formu najdeme v starom nemeckom, ako Gaufrid = „oblastný mier“, avšak blízke je aj ku staronemeckému Gisfrid = žiadanie si mieru. V stredoveku toto meno bolo časté aj v Anglícku a z neho vznikli priezviská, ako Jeffries, Jeeves, Japson atď. Aj dnes je pomerne frekventované a domácke podoby sú mu: Geoff a Jeff.

Georg, Georgína, Jiři(na): muž. a žen. podoba mena, z ktorého nám vyšlo Juraj. Pôvod je grécky, kde georgios znamená oráč, oráč pôdy, obrábateľ pôdy, sedliak. Vzniklo spojením slov ge(a)= zem, pôda + ergon / fergon = náčinie, práca, robota. Nem. podoba je Jürgen.

Geraint: muž.m. frekventované vo Walesi, ale predstavuje len ich variantu latinského Gerontius, ktoré je zase gréckeho pôvodu a východiskom mu je grécke slovo pre „starý“.

Gerald: muž.m. staronemeckého pôvodu a význam mu je „kópia vládne, vláda kópie“. Nemecká podoba je Gerhard, Gerhold.

Geraldína: žen.m. o ktorom nemame žiadne údaje, ako vzniklo, okrem sporadických veršov v poézii stredoveku, kde sa ospevuje krása slečny Elizabety Fitzgeraldovej a keďže sa tu jedná o členku rodiny Fitzgeraldovej, kľudne môžeme povedať, že priezvisko tejto rodiny svoj pôvod berie z osobného mena Gerald, takže nepriamo, aj toto žen.m. bude variantou Geralda.

Gerasim: muž. m. ktorého podobu pozná už aj starosloviensky jazyk. Tam je zachytené, ako Geras. Pôvod mu je v gréckom jazyku a východiskom je gerasimos = opatrný, šanujúci, starostlivý muž.

Gerda: žen.m. staronemeckého pôvodu a spomína sa aj v staronórskych legendách. Bude súvisieť s menom Geraldína, lebo aj tu v koreni významu máme kópiu, z čoho sa aj odvádza význam mena: „obľúbená bojovníčka“.

Germain: žen.m. Viď German.

Germán: muž. m. ktorého vznik sa viaže ku gréckemu Germanós, lat. Germanus, čo znamená úplný, vlastný, pravý, príbuzný, brat. Frekventované je hlavne medzi pravoslávnymi Slovanmi, kde s týmto menom bolo aj zopár cirkevných pohlavárov. V podstati tu ide o základ ger, čo je príbuzné ku gén, genetika, čiže zárodok, avšak význam mena sa vysvetľuje, ako niečo zdravé, zdatné, vysoký muž, zdatný vojak.

Gertrúda: žen. m. starogermanského pôvodu, s významom sila, kópia, ale aj dievča. V mytológii Germanov, pod týmto menom poznáme jednu z valkýr (víl), ktoré z bojiska, do Wallhaly (ger. ľadového raja) odnášali telá padlých junákov.

Skratky mena sú Gerda a Trudy.

Gerváz: muž. m. ktoré sme dostali prostredníctvom gréckeho Gervasios, avšak aj gréčtina si ho prevzala z latiny, kde je podoba Garvasius, kde máme germanský pôvod Gerwas = gramotná osoba, osoba ovládajúca písmo, vie písať, vzdelaný. V staroger. gér = spis.

Gideón, Gedeón: muž. m. hebrejského pôvodu, s významom mať odťatú ruku, ale zároveň aj ničiteľ, búrateľ, rušič. Všetko toto boli atribúty osoby zo St. zmluvy, čo vystupovala pod týmto menom. Spomína sa, že to bol vojvodca, vládca, ktorý so skupinou 300 bojovníkov, porazil hodne silnejšieho nepriateľa. Aj toto meno k nám preniká len v čase reformácie.

Gilbert: muž.m. staronemeckého pôvodu a význam mu je niečo, ako „viera, sľub, skvelý, „zlatý“ sľub“ a pod. Svojho času, meno bolo frekventované, takže z neho vyšli aj priezviská, ako Gibbs, Gibson, Gibbons atď.

Gilda: žen.m. staronemeckého pôvodu. Význam mu je „obeť, obetovaná, sľúbená“. Súvisí s muž.m. Gilbert.

Giles (Žils, Džils): muž.m. a z toho aj priezvisko, frekventované vo Francúzsku a v Škótsku.

Dejiny spomínajú určitého pustovníka, rehoľníka a opáta, sv. Gilles (po francúzsky), Giles (ang.), Aegidius (po grécky), z čoho Egidio (po taliansky), Agidius (po slovensky), Jiljí (po český)...

Sv. Gilles, Giles ... pôvodom bol aténčan. Rok jeho narodenia nevieme. Len rok umŕtia. Umrel vo Francúzsku, roku asi 721.

Ešte počas života v Grécku, krúžili zvesti o jeho „zázračnej“ moci, nuž proste musel odtiaľ zutekať. Až do Francúzska, Medzi tamojších Visigótov. Zmenil si aj meno. Pôvodne sa nazýval Aegidius, podľa kozích kôž, do ktorých sa zahaľoval. Vo Francúzsku si mení, alebo dostáva nové meno, ktorého východiskom je jazyk keltov, slovo „gille“ = sluha, slúžobník, lebo v jazyku Keltov „gille losa“ = slúžobník Pána Ježiša. Z tohoto sa konečne vyvinulo meno Giles, Gilles... atď.

Gillian(a) 1°: žen. a muž.m. ktoré v angličtine predstavuje latinské Julian. V stredoveku toto bolo veľmi populárne, avšak potom padlo do zabudnutia, aby sa v XX. st. znovu zjavilo a zase je populárne. Staršie domácke podoby boli: Gill, Gillot, Gillet. V súčasnosti meno podľahlo ďalšej evolúcii, takže celkom bežne sa zjavujú aj podoby Jillian a Jill, ktoré sa už posúvajú na celkom samostatnú stolicu.

Gillian 2°: muž.m. ktoré je frekventované v severnom, vrchovatom kraji Škótska. Vyvinulo sa samostatne. Východiskom mu je keltská kombinácia Gill + Eoin = sluha sv. Jána. Dnes je pomerne zriedkavé.

Gilmore, Gillmore, Gilmour..: muž.m. škótsko-keltského pôvodu, ktoré pôvodne bolo priezviskom. Význam mu je „slúžobník sv. Márie“.

Gina: žen.m. ktoré predstavuje taliansku skratku Georgíny, Jiřiny. Dnes je už samostatné.

Ginnie, Ginny: žen.m. ktoré predstavuje anglickú skratku Virgínie. Dnes sa už osamostatnilo.

Gioachino: muž.m. talianska podoba Joachíma.

Giovanni: muž.m. talianska podoba Jána.

Girvan: muž.m. škótsko-keltského pôvodu, ktoré pôvodne znamenalo lokáciu. Význam mu je „krátka riečka“.

Giuseppe: muž.m. talianska podoba Jozefa.

Gizela: žen. m. starogermanského pôvodu, s významom prísaha.

Gisfrid: muž.m. podoba mena Geoffrey. Viď.

Gladys: žen. m. s ktorým sa stretneme aj na tablóne maturantov slovenského gymnázia v Petrovci.

V čase snaženia sa o samostatný Česko-slovenský štát, medzi krajanmi v U.S.A. na rodné listy Sloveniek narodených v Amerike, dostáva sa aj toto meno. Prečo? Takto sa menovala manželka budúceho prezidenta črtajúcej sa republiky, T.G. Masaryka.

Gladys, vyslovuje sa ako Gledys, predstavuje anglickú verziu pôvodne welšského mena Gwladys, čo je zasa len welšskou podobou známejšieho latinského žen. m. Claudia.

Glen, Glenn, Glenna..: muž. a žen.m. ktoré pôvodne bolo priezviskom. Východiskom mu je škótsko-keltské slovo pre „dolinu“.

Glenda: žen.m. welšského pôvodu. Význam mu je „čistá a dobrá“.

Glória: žen. m. lat. pôvodu, s významom sláva.

Goodwin: muž.m. staroanglického pôvodu, ktoré pôvodne bolo priezviskom. Význam mu je „dobrý priateľ“.

Gorazd: staré mužské meno, ktoré sa spomína už v čase Veľkej Moravy a pravda, jeho pôvod je grécky. Význam mu je šikovný, zbehlý, ale keď prihliadneme aj do germanského jazyka, tak sa význam preširuje aj na rozumne hovoriť, zrozumitelne rozprávať, rozprávať zrozumitelným jazykom.

Gordan(a): muž. a žen.m. frekventované medzi Srbmi. Význam mu je „hrdý“

Gordon: muž.m. ktoré sa vyvinulo z názvu lokality v Škótsku (asi Berwickshire). Toto meno, ako priezvisko, nosili tamojší zemepáni, ba z neho sa vyvinul aj názov jedného škótskeho klánu. Až do XIX. st. Gordon, ako osobné meno sa nezjavovalo, avšak po roku 1885. kedy v Chartume (Sudán), zahynul generál Gordon a jeho meno sa stalo populárnym.

Gottfried: muž.m. staronemeckého pôvodu. Význam mu je „Boží pokoj“. Skratkou mu je Götz. Anglická podoba mena je Godfrey.

Grace, Grácia, Gratia: žen.m. ktorému východisko je lat. gratia = pôvab, krása, elegancia, grácia... Ako zriedkavé meno, jestvovalo vždy, avšak len v čase reformačných zápasov, spolu s inými starými menami, začína sa zjavovať aj medzi puritánmi, ba aj dnes ho môžeme stretnúť.

Graham: muž.m. pomerne frekventované, hlavne medzi írskymi a škótskymi katolíkmi. Evolúcia mena sa udiala podobne, ako to máme pri mene Gordon. Graham pôvodne znamenalo lokáciu v Škótsku, z čoho sa vyvinulo priezvisko a z tohoto osobné meno. Význam sa vysvetľuje, ako „usadlosť na štrku, drobnom kamení“.

Grant: časté muž.m. utvorené z priezviska a význam mu je „veľký“. Priezvisko vzniklo niekde v Normandii.

Granville: anglícke muž.m. starofrancúzskeho pôvodu. Význam mu je „veľká osada, veľké mesto“.

Gregor: muž.m. ktorého východisko je v gréckom jazyku, v slove gregoréo / γρηγορέω = bdieť, nespať, bdelý, živý, strážca... Medzi protestantmi, bez ohľadu na krajinu, toto meno je veľmi zriedkavé, lebo sa ho dáva do súvisu s pápežmi a mnohí z nich sa „preslávili“ krutosťou vôči protestantskému hnutiu. Napr. Gregor XI. exkomunikoval Jána Wycliffa, počas Gregora XII. upálili Jána Husa, počas Gregora XIII. zúrili protestantské vojny. Do dejín sa zapisuje „Bartolomejská noc“, ale zároveň vzniká aj úprava kalendára (Gregoriánsky kalendár).... Dospolu, v registri pápežov najdeme až 16 Gregorov a v zozname „svätých“ je ich až desať.

Gresham: muž.m. ktoré vzniklo z priezviska a význam mu je „pasienok v háji“.

Greta: žen. m. ktoré dnes už figuruje aj ako samostatné, avšak v podstati tu ide len o švédsku skratku pôvodného Margareta.

Griffin: muž.m. Griffith, v zlatinovanej podobe. Viď Griffith.

Griffith: muž.m. ktoré vzniklo na podklade welšského Gruffud, kde „udd“ má význam „pán“, takže význam celého mena je „silný pán“. Meno sa rozšírilo po celej Británii, ba aj po anglický hovoriacom svete.

Gudrun: staronórske ženské m. s významom „Božie tajomstvo“. Viď Ildiko.

Guillermo: španielska podoba muž.m. William.

Gunnar: muž.m. škandinávska podoba mena Gunter, Günter.

Gunter: muž.m. starogermanského pôvodu a význam mu je „bojovník“.

Günther: muž.m. nemecká podoba Guntera.

Gustáv: prevažne protestanstká podoba mužského mena Augustus. Viď.

Guy: muž.m. s ktorým sa občas stretneme. Podobu Guy do Anglícka priniesli Francúzi. Medzi Talianmi sa ujala podoba Guido, avšak prevláda mienka, že meno sa formovalo na podklade staronemeckého Wido, o význame ktorého zatiaľ nemame spoľahlivé dáta. Staronemecké Wido sa polatinčilo na Guido a toto zase stredovekí mnísi posunuli ku významu „vitus“ = živý, životaschopný...takže stretneme aj vysvetlenie, že význam mu je „vodca, zbehlý...“.

Guyon: francúzska podoba mena Guy. Viď.

Gwenda: žen.m. ktoré vzniklo z deminutívu welšského slova pre biele. V súčasnosti toto meno sa zjavuje v podobách Gwen a Gwenda a obe podoby sa už považujú za úplne samostatné. Rozšírené je po celej Británii a ich bývalých kolóniach.

Gwendolyn, Gwendolen, Guendolen, Gwendolína..: žen.m. welšského pôvodu a význam mu je „biely kruh“, z čoho sa znalci domnievajú, že sa tu naráža na názov starobylej bohyne mesiaca. Meno sa zjavuje už aj v legendách o kráľovi Arthúrovi.

Gwyn(a): žen.m. welšského pôvodu a význam sa vysvetľuje, ako „biela“, alebo aj „požehnaná“. Jeho poangličtená podoba je Wyn a Wynne, ktoré sú aj dnes pomerne časté.

..........Autor Ján Kulík.......

.

Mená na F

Fabián: muž. m. lat. pôvodu, ktoré vzniklo z priezviska rímskej rodiny Fabianus, čo znamená niečo, ako pestovateľ bôbu, fazule, bôbár, fazuliar. V III. st. bol aj pápež Fabián, avšak toto meno nebolo nikdy nejak frekventované. V našom prostredí sa skorej stretneme s priezviskom Fabián.

V dejinách sa stretneme s generálom rímskej armády, Fabianuson, ktorý pre svoju taktiku vyčkávania hodnej chvíle, bol nazvaný aj otáľač, vyčkávavý, váhavý... Práve táto vlastnosť bývalého generála dala podnet zrodu tzv. Fabian Society, socialistického hnutia nerevolučnej, ale evolučnej nálady. Vzniká v 1884. roku, ako okrajové, exkluzívne hnutie intelektuálov tej doby a jestvuje aj dnes.

* Sv. Fabián, pápež a mučeník. Kedy sa narodil, nevieme, ale umučený bol v roku 250. Jeho deň je 20. januára.

V roku 236. do Rímu sa zišli všetci vtedajší kresťanskí kňazi a laici, aby si vyvolili rímskeho biskupa, pápeža. Bol tam aj laik z vidieku, Fabián a že mu údajne na hlavu sadla holubica, všetci sa zhodli, že biskupom, pápežom im bude práve on. Cirkevné dejiny spomínajú, že pápež Fabián previezol do Ríma telá sv. Hippolitusa a bývalého pápeža, sv. Pontiana, ktorí boli väznení v kameňolome na Sardínii, kde aj skonali.

Kresťanov sa prenasledovalo aj skorej Fabiána, no keď sa imperátorom stal Decius a na ríšu to doliehalo zo všetkých strán, germanskí barbari, menovite Goti, po čom prišiel aj mor... atď. Decius rozkázal, aby sa v celej ríši zvýšila frekvencia obetovania bohom a prilákalo sa ich na svoju stranu. Všetci sa usilovne modlili, prinášali obete, len kresťania nechceli, nuž stíhalo sa ich všade. Kontrolovali sa dokumenty, kde bolo pedantne zapísané, kto obetoval, kto si spolu s bohmi „zasadol“ za stôl, nuž nebolo ťažko odhaliť všetkých kresťanov. Považovalo sa ich za „protištátny element“ a práve z tohoto obdobia je asi najviacej „svätých“ a mučiteľov.

Sv. Fabian má aj ďalšiu zásluhu. Celé mesto Rím rozdelil na sedem cirkevných okruhov, každý bol pod správou svojho cirkevného dekana a toto dalo základ neskoršiemu vzniku hodnosti kardinála.

Fabiola: žen.m. ktoré sa považuje ako ženský variant Fabiána, čím vlastne aj je, lenže sv. Fabiola (rok umŕtia 399) za svoje meno vďačí svojmu priezvisku. Pochádzala z aristokratickej rímskej rodiny, Fabii. Ako kresťanka, vydala sa raz, rozviedla sa, vydala sa druhýraz... nad čím sa zhrozovali jej spoluveriaci. Na šťastie, obaja manželia nezadlho umierajú. Ako vdovu, zase ju kresťania prijali medzi seba. Teraz sa zrieka svojho prepychového života a odchádza do Betlehemu. Tu už začína byť serióznou cirkevnou pracovníčkou. Po čase, v dobe keď Huni znepokojovali ríšu, vracia sa do Rímu.

Fabrizio: talianske muž.m. utvorené na podklade slávnej rímskej rodiny Fabricius, kde východiskom je lat. faber = robotník, výrobca, kováč, tesár.

Fagan: muž. m. írsko-galského pôvodu, s významom malý (ohník).

Fairfax: muž.m. staroanglického pôvodu a význam mu je „jasných vlás, blondýn“.

Faith: muž. a žen.m. s významom „viera“, či ich význam je paralelný s našim Viera a Vieroslav. V ang. kalendári sa udáva, že Faith bolo pôvodne len mužské meno, ktoré vzniklo v čase reformácie a dnes je to prevažne len ženské meno. Faith, či po fr. Foi, Foy má však hlbšie korene. Aspoň v cirkevných legendách. Siaha až do doby imperátora Hadriána.

Fanny: demin. žen. mena Františka.

Farrel: muž.m. írsko-keltského pôvodu. Význam mu je „bojovník“.

Fatima: žen.m. semitského pôvodu. Toto bolo meno dcéry Mohameda.

Féba: žen.m Viď Phoebe.

Fedor: muž. m. o ktorom sú aspoň dve teórie:

1/ Predstavuje slovanskú podobu gréckeho Theodor;

2/ Predstavuje slovanskú podobu starogermanského mena Frederik, ktoré sa v podobe Feodorik zachovalo v prostredí hovoriacom po španielsky.

Väčšina etymológov sa prikláňa ku mienke, že slovanské Fedor bude našou podobou gréckeho Theodor. Viď Teodor a Frederik.

Felicita: žen. m. lat. pôvodu s významom šťastie. Zodpovedá mu naše Šťastka.

Félix: muž. m. lat. pôvodu, s významom šťastný. Zodpovedá mu slovenské Šťastko. S menom Félix poznáme až štyroch pápežov a v dolnozemskom prostredí hlavne Félixa Kutlíka, významného slovenského národovca.

Fenella: žen.m. o ktorom najdeme, že východiskom mu bude staroírske slovo pre „biele plece“ a bude len poangličtená podoba pôvodného írskeho dem. Fionnuala. Ináč v Írsku, ako samostatné žen.m. najdeme aj Finola a Nuala, ktoré vlastne tvoria Fionnualu.

Ferdinand: muž. m. starogermanského pôvodu, s významom cesta, avantúra, nebojácnosť, smelosť.

Meno je zvlášť populárne medzi Španielmi, kde má podobu Ferdinando, Hernando, kým v naších chotároch, na kratšiu dobu, toto meno spopularizoval Ferdinand Habsburský a so skratkou Fero, Ferči... stretávame sa aj dnes.

Fergal: muž.m. Viď Fergus.

Fergus, Feargus: muž.m. staroírskeho keltského pôvodu a význam sa vysvetľuje, ako „muž“, ale aj „výber, vyberaný“. S týmto menom sa určite stretnete a to nie len v Írsku, ale aj v Škótsku, kde je tiež veľmi časté. Má mnoho variácií, deminutívov... takže sa zjavuje aj, ako Fergal = silný muž, Fergie, Ferguson, Fergy... atď.

Fernand, Fernando: fr. a šp. podoba muž.m. Ferdinand.

Fidel, Fidelis: muž.m. utvorené na lat. podklade. Východiskom mu je lat. fides = viera, vernosť.... Meno je zvláš populárne medzi Španielmi a Francúzmi, kde sú aj variácie: Fidele, Fidelia, Fidelio, Fid, Fidelina, Fidelma atď.

Fidelma: žen.m. írskeho pôvodu, utvorené na podklade latiny a význam mu je „verná, veriaca Mária“.

Fifi: žen.m. v podobe francúzskeho deminutíva Jezefíny.

Filip: muž. m. gréckeho pôvodu, kde má význam milovník koní. Pod týmto menom dejiny poznajú hlavne Filipa Macedónskeho, otca Alexandra Veľkého.

Fingal: muž.m. škótsko-keltského pôvodu. Význam: „biely cudzinec“.

Fiona: žen. m. keltsko-galského pôvodu, s významom biela, blondýna, plavovláska.

Fitz: muž.m. ktorého pôvod je v starofrancúzskom jazyku a význam mu je „syn“. Vidíme ho na začiatku mnohých priezvísk, najmä v Británii, ako Fitzpatrick = syn Patrika, Fitzhugh = syn Huga, Fitzgerald = syn Geralda, Fitzroy = nezákonitý syn kráľa atď.

Flann: muž.m. írsko-keltského pôvodu. Význam mu je „červenovlasí“. Ženská podoba, Flanna.

Flavia: žen. m. ktorého východiskom je muž. m. lat. pôvodu, Flavius a jeho význam je zlatovláska, žltovláska, na podklade lat. flavus = zlatožlté.

Fleming: muž.m. starofrancúzskeho pôvodu a význam mu je „muž z Flamánska – Flandrie“. Dlhú dobu toto bolo len priezviskom, avšak postupne prešlo aj v osobné meno.

Flatcher: muž.m. ktoré bolo priezviskom. Pôvod mu je v starofr. jaz. a význam je „výrobca striel, šípov“.

Fleurette: žen.m. francúzskeho pôvodu a význam mu je „malý kvietok“.

Flóra, Florián: žen. a muž. podoba pôvodne lat. mena, s významom kvet, kvietok. Flórou sa nazývala aj rímska bohyňa kvetín a jara. Ekvivalentom mu je slovenské Kvetoslav, Kvetoslava.

Florencia: žen. podoba mužského mena Florentius. Význam sa vysvetľuje ako, kvitnúca. Lat. floreo = kvitnúť, rozkvitať, prosperovať.

Floyd: muž.m. ktoré bolo pôvodne priezvisko Lloyd. Viď Lloyd.

Flynn: muž.m. keltského pôvodu a význam mu je „syn červenovlasého“. Meno je frekventované hlavne v Škótsku.

Fortuna: žen.m. odvodené z lat. fortuna = osud, šťastie, bohatstvo, prosperita, majetok a pod. U nás má paralelu v mene Šťastka.

Franklin, Franklyn: muž.m. ktorého pôvodne bolo priezviskom. V stredoveku, v stredovekej angličtine sa takto nazýval človek, bývalý poddaný, ktorému sa na nejaký spôsob podarilo získať slobodu. Teraz, ako „franklyn, franklin, frankleen“, získal aj právo na zakúpenie si vlastnej pôdy.

František, Františka: muž. a žen. m. utvoreného v prostredí, kde sa hovorilo po latinský a význam mu je príslušník germanského plemena Frankov.

Meno sa spopularizovalo hlavne zásluhou sv. Františka z Assisi, ktorého pôvodné meno bolo Giovani. Jeho popularita trvá aj dnes a to prevažne medzi katolíkmi.

Freda: toto žen. meno predstavuje len podobu mužského Frederik.

Frederik, Frederich, Fridrich, Friedrich: muž. m. starogermanského pôvodu, kde má podobu Friedrich. Pod týmto menom dejiny poznajú rad slávnych a silných vodcov, kráľov a to i napriek tomu, že meno vlastne znamená mieromilovný vládca.

V krajinách hovoriacich po španielsky, jeho podoba je Feodorik.

Fulton: muž.m. staroang. pôvodu. Pôvodne aj toto bolo len priezviskom. Význam mu je „zablatený, „zafúľaný“.

Fulvia: žen.m. utvorené na podklade lat. fulvus = červenkavé, žlté.

Fylis, Filis: žen. m. gréckeho pôvodu, s významom listnatá, či volnejšie, košatá. V gréckej mytológii toto meno mala dievka, ktorá pre nešťastnú lásku umiera a mení sa v rozkošný, na listy bohatý mandľovník.

...............Autor Ján Kulík ..........

.

Mená na E

Eachan: anglícka skomolenina mena Hektor.

Eadgyth: anglícka skomolenina mena Edita.

Ealdfrith: anglícka skomolenina mena Alfred.

Earl: muž.m. ktoré vzniklo v Amerike, niekde v XIX. st. na podklade staroanglického slova s významom „vodca, vojvodca, bojovník, šľachtic, princ...“ avšak samu etymológiu slova dôkladne nepoznáme. V Británii je to dnes šľachtický titul. Američania si ho píšu aj ako Earl, ale aj Erle.

Eartha: žen.m. ktorého východiskom je staroang. eorthe = súčasné earth = zem, pôda, prsť.... Meno je pomerne zriedkavé.

Easter: muž. a žen.m. Vzniklo aplikovaním názvu cirkevného sviatku (Veľkej noci) a dávalo sa deťom narodeným v tom čase. Ináč etymológia slova siaha hlboko, do doby predkresťanskej, kedy sa v čase jarnej rovnodennosti poriadali slávnosti na počesť pohanskej bohyne Oster, Eostre (k nám importovaná Ostara), ktorá bola nejakou paralelou lat. Aurory. Pamiatka na ňu je zachovaná aj v ger. jazykoch, napr. ang. east, nem. osten = východ, Österreich = východná ríša, v sans. usa = brieždenie, svitanie, gr. εως = východ atď.

V prípade ženského mena, neraz dochádza ku konfúzii a vymení sa s Esther.

Ebenezer: muž.m. hebrejského pôvodu. Význam mu je „kameň pomoci“. V St. zmluve sa hovorí o Samuelovi, ako položil kameň. 1S 7:12 „Vtedy Samuel vzal kameň a postavil ho medzi Micpu a Šén a dal mu meno :Eben-Ézer a riekol: Až potialto nám pomáhal Hospodin.“ Po mene sa siahlo niekde v XVII. st. a to hlavne medzi „puritámni“, takže aj dnes je v použití, hlavne v Amerike. Tu sa ho skraťuje na Eben.

Eden: muž.m. hebrejského pôvodu a význam mu je radosť, potešenie, rozkoš, pôvab ... všetko atribúty miesta, ktoré spomína Stará zmluva, ako „rajskú záhradu“. Meno sa zjavuje v čase reformačných bojov, ale nikdy nebolo nejak frekventované.

Edgar: muž.m. staroanglického pôvodu, s významom „šťastná kópia“. Na toto staré meno sa bolo zabudlo, avšak v XVIII. st. zase prichádza na scénu, ba v XIX. st. sa vyšplhalo až ku špičke najpopulárnejších. Dnes je už pomerne zriedkavé.

Edita: žen. m. údajne staroanglíckeho pôvodu, kde má podobu Eadgyth = oplácajúca sa vojna, výdatná vojna.

Edmond: muž. m. staroang. pôvodu, kde je zachytené v podobe Eadmund. Význam mu je dobrá, šťastná ochrana, protekcia.

Edna: žen. m. ktorého výskyt je u nás len sporadický, ale v krajinách hovoriacich po anglícky, je pomerne frekventované. Sama etymológia mu je nepriehľadná. Angličania sa ho pokúšajú presunuť buď do svojho starého jazyka, alebo aspoň do keltského, avšak faktom je, že sa nám zjavuje už v Apokryfách a jeho hebrejský význam by bol „mladnúca, omladujúca“.

Eduard, Edvard, Edward: muž. m. starogermanského pôvodu. Význam sa vysvetľuje, ako bohatý ochranca, protektor. V zozname „svätých“ najdeme aj zopár Edvardov, Edwardov, Eduardov. Skratky sú mu: Ned a Tedy.

Edwin: muž.m. staroang. pôvodu, s významom „bohatý priateľ“. Takto sa nazýval aj prvý kresťanský kráľ Northumbrie, ktorý panoval v VII. st. Meno „ožilo“ zase v XVIII. st. a v XIX. sa už približovalo ku špičke. Používa sa aj dnes. Ženská podoba je Edwina.

Efrém, Efraim...: muž.m. s ktorým sa najčastejšie stretneme v pravoslávnom krídle Slovanov, alebo v Spojených štátoch, v rodinách protestantov. Medzi puritámni sa zjavuje len v XVII. st. ale frekventuje sa aj dnes. Pôvod mu je hebrejský a význam „plodný“, ale pripúšťa sa aj „dobrý sluha“. V heb. podobe je to `Efráiim, kde môžeme uvážiť aj peržský vplyv, ktorým prípadom v koreni významu máme per. slovo pre plod.

Sv. Ephraem, poet a teológ, narodil sa v Nibisis, v roku 306. v Mezopotámsku, kde aj strávil väčšinu svojho života. Umrel v Edesse (teraz Urfa v Iraku), v 373. roku. Jeho deň je 9. júna.

Ako muž v pokročilejšom veku, v roku 363. odchádza do Edessy, kde bola vtedy známa teologická škola. Tu účinkoval do konca života. Napísal hodne básní, z ktorých časť aj zľudovela, vznikli na ne nápevy, takže sa spievali aj v chrámoch, ba nejedna z nich si našla svoje miesto aj v rozličných protestantských Spevníkoch. Aj v anglických, ale najviacej z nich je v Spevníkoch sýrijských kresťanov. Aktívny bol aj ako spisovateľ, polemik a je autorom mnohých kníh atď. V Sýrii sa ho vždy považovalo, ako veľkého učiteľa. Mnohé jeho diela boli preložené do gréčtiny, aramejčiny a latiny. V roku 1920. pápež Benedict XV. ho vyhlásil za doktora cirkvi.

Egbert: muž.m. staroang. pôvodu. Toto meno mal aj prvý celoanglický kráľ. V VII. st. mních z Northumbrie prechádza do Írska, takže meno Egbert sa aj tam zjavilo. V XIX. st. toto bolo pomerne populárne meno, avšak dnes je už zriedkavé.

Eileen, Aileen: žen.m. Etymológia tohoto mena je trochu hmlistá. Východiskom môže byť meno Evelyn (viď), ale v Írsku sa používa ako ekvilant mena Elena, Helena.

Elaina: žen.m. ktoré vzniklo v starofrancúzskom jazyku, na podklade Heleny, avšak podobné meno, Elain najdeme aj vo Walesi, kde výchádza z ich názvu pre srnku, avšak môže tu znamenať aj plavá.

Elena: jedna z podôb žen. mena Helena. Viď Helena.

Eleonóra: francúzska a talianska podoba žen. m. Helena. Viď.

Éli, Eli: muž. m. hebrejského pôvodu, s významom výška, vysoký. Takto sa menoval jeden kňaz v St. zmluve, ktorý sa staral o výchovu budúceho proroka Sámuela. (1S 1:25; 2:12) Ako kresťanské krstné meno, začína sa používať od XVII. st. avšak neraz toto meno figuruje aj ako skratka pre Elijáša, Elizeja.

Eliáš: muž. m. ktoré v jeho staršej podobe poznáme, ako Heliáš. Pôvod je hebrejský, Eliiahu, čo predstavuje kombináciu slov Elohin + Jahwe, čiže Jechova. Doslovný preklad by bol sila Božia, moc Božia, mojím bohom je Jechova. Staroslovanské podoby boli: Ilia, Ellia, Ivlia a pod.

V zozname „svätých“, spomína sa aj Eliáš (a jeho druhovia, mučeníci). Eliáš sa narodil v Egypte a popravený bol v Caesarii, v roku 309. Jeho dňom je 16. febrár.

Príbeh Eliáša a jeho druhov zapísal historik Eusebius, ktorý v tom čase žil v Caesarii.

Piati kresťania, všetci z Egyptu, z láske k blížnemu, vyprevádzali svojich bratov kresťanov ku kameňolomu v Cilicii, lebo týto boli odsúdení na nútenú prácu.

Keď sa vracali domov, zastavila ich hliadka pri mestských bránach Caesarie. Vyzvedali sa ich, kde boli, čo tam robili...? Predviedli ich pred správcu mesta a tu nechceli nič povedať. Udali len svoje mená (Eliáš, Jeremiáš, Isaiáš, Sámuel a Daniel) a ako trvalé bydlisko, udali mesto Jeruzalem. Správca chcel viacej informácií, ale oni mlčali. Nič, museli im zoťať hlavy.

Eliot: muž.m. ktoré je vlastne len francúzskym deminutívom mena Eliáš. V tejto podobe sa najskôr zjavuje ako priezvisko a len neskoršie sa posúva aj na osobné meno.

Eliška: žen. m. hebrejského pôvodu, ktoré sa Európou začalo šíriť hlavne v čase reformácie, reformačných bojov. Význam: Boh je spása, Boh je spasenie. Viď Elizej.

Elíza, Elíze: žen.m. francúzsky dem. mena Elizabeta.

Elizabeta, Elisabetha...: žen.m. Viď Alžbeta.

Elizej: muž. m. utvorené na hebrejskom základe, Eliša = Boh, spasenie, čiže Boh je spasiteľom. Predstavuje mužskú paralelu ženského Eliška. Ku jeho šíreniu dochádza v čase reformačných bojov.

Ella: žen.m. ktoré používali aj Vikingovia, ale všetko poukazuje, že sa tu jedná o staronemeckom mene Alia, ktorého význam je „všetko, úplne“. Nepopiera sa ani náhľad, že môže predstavovať aj skomoleninu mena Elena. Toto meno mala aj speváčka Ella Fitzgerald.

Elma: žen.m. o ktorom sa málo vie, ale predpoklad je, že predstavuje kombináciu mien Elizabeta + Mária.

Elmer: muž.m. ktoré sa vyskytuje hlavne v Amerike. Predstavuje podobu staršieho ang. mena Aylmer, alebo staroanglického Ethelmer. Viď.

Elton: muž.m. staroang. pôvodu, utvorené z priezviska, ktoré znamenalo: „z osady Ella“, alebo v širšom pojímaní, aj „zo starej osady, starého mesta“.

Elvíra: žen .m. ktoré ak je lat. pôvodu, malo by význam biela, avšak prevláda mienka, že tu ide o meno starogermanského, visigotského pôvodu, ktoré sa zachovalo v španielskom jazyku. Východiskom mu je elf = škriatok, trpaslík, nezbedník, figliar, na čo poukazuje najmä prvá časť. Druhá časť mena by takto nadobudla význam niečoho, ako poradca, takže celé meno dostáva význam, či vysvetľuje sa, ako poradkyňa trpaslíkov, škriatkov, figliarov.

Elvis: muž.m. o ktorom sa myslí, že bude nórskeho pôvodu, v ktorom prípade jeho význam je: „biely“, avšak stretneme sa aj s tvrdením, že Elvis i keď je nórskeho pôvodu, predsa jeho význam bude: „priateľ škriatkov“.

Elza: žen. m. ktoré sa na jednej strane pripisuje ku starogermanskému jazyku, z čoho by malo význam vznešená, šľachetná, urodzená osoba, avšak ešte častejšie sa stretávame s vysvetlením, že sa tu jedná iba o kratšiu verziu Alžbety, ktorá sa postupom času osamostatnila.

Ema: žen. m. skrátená verzia pôvodne starogermanského žen. m. Ermin, Erma, čo je zase len ich vtedajšia podoba mena Irma. Irma bola jedna z bohýň starých Germanov. Ináč význam sa vysvetľuje, ako všeobecná, univerzálna, lahodná, príjemná.

Ema môže predstavovať aj skrátenú podobu mien Emília, Emanuela.

Emanuel(a): muž. a žen. podoba hebrejského pôvodu, kde má význam Boh s nami. Podľa písania Biblie, Stará zmluva, toto meno prorok Izaiáš určil pre budúceho sľúbeného mesiáša.

Keď sa meno dostalo medzi Grékov, začalo sa ho používať v podobe Manuel a že Gréci mali svoje kolónie po celom Stredozemí, dostáva sa aj do oblasti súčasného Španielska a tu, práve v tejto podobe, zotrváva aj do dnes.

Same meno bolo veľmi populárne aj medzi Židmi a preto sa tu stretávame aj s podobou Mano, Manny.

Emil, Emília: muž. a žen. podoba osobného mena, utvoreného na podklade lat. priezviska Aemilius, pod ktorým dejiny poznajú vtedajší rímsky plebejský rod. Taliansky spisovateľ zo XIV. st. Boccaccio použil meno Emília, čo zaprínilo jeho popularitu už vtedy, v stredoveku. Neskoršie po mene siahol aj spisovateľ Chaucer a podal ho, ako Emelye. Dnes obe verzie, mužská a ženská sú pomerne zastúpené aj u nás. Domácke podoby sú, ako Emo, Emko, Milo, tak aj Emka, Emma, Mila a pod.

Emmelina, Emmeline...: žen.m. starofrancúzsky deminutív mena Emília.

Ena: žen.m. s ktorým majú problémy naše Anky, Aničky.... lebo v prostredí hovoriacom po anglícky, ich meno sa neraz „skomolí“ práve v túto podobu. Aj angličtina pozná meno Anna, ba na dovažok, tak sa volá aj súčasná princezná. Maličký problém je len v tom, že Angličania si to píšu, ako Ann, vo výslovnosti počujeme niečo, ako Aen, ale východisko je rovnaké. (Viď Anna)

Dozvedel som sa, že určitá Anna má problérm s pronancovaním, výslovnosťou jej mena v Británii (asi v Írsku) a hnevá ju, že ich neustajne musí „oprávať“. Z toho, v kruhu kolegov vzniklo prímeno, že „The Anna“ a toto jej už pripomína Dianu. Neprehľadená baba. Ten určitý člen „The“ použijú len preto, aby priamejšie určili o koho sa jedná. Nie o nejakú Ann, Aniku... ale o ňu. Je to trochu uštipačné, ale sama si to zavinila.

Meno Ena tiež má írsko-keltské prifarbenie a predstavuje len poangličtenú podobu írskeho Aithne. Žena s týmto menom, princezná Ena, narodená v roku 1887. stala sa kráľovnou Španielska. Možné je, že etymológia mena bude skrytá v gréckom slove pre „cena, výhra, vznešenosť, vďaka, úcta ...“ Mnohí sa nazdávajú, že toto meno neznamená nič iné, ako ženskú podobu mena trójskeho princa Aeneasa . (Viď)

Engelbert: ang.muž.m. starogermanského pôvodu. Význam: „svetlý, jasný, žiarivý anjel“.

Enid: muž.m. welšského pôvodu. Predpokladá sa, že bude len variantou tiež welšského mena Enit, Ennit, takže význam mu je „kôra stromu“.

Enoch: muž.m. hebrejského pôvodu, ktoré si v XVII. st. preberajú aj protestantskí puritáni. Meno sa aj dnes zjavuje, najmä v starých protestantských rodinách a najčastejšie, v Spojených štátoch. V Anglicku je veľmi zriedkavé. Význám mena je „naučený, vytrenovaný, šikovný, oddaný, zvyklý, zasvätený...“. Biblia ho spomína v 1M 4:17-18 a 1M 5: 22, 24. Ináč v evanjelickej Biblii je to Enoch, kým v katolíckej najdeme Henoch. Spomína sa, ako syn Kaina, ktorý „chodil s Bohom... a Boh si ho vzal.“

Erastus: muž. m. gréckeho pôvodu, s významom „obľúbený, milovaný“. Skratka mu je Rastus.

Erazmus: muž.m. gréckeho pôvodu a význam mu je „obľúbený, milovaný“. Pomerne zriedkavé, ale ešte vždy „živé“ meno. Zjavuje sa hlavne v Spojených štátoch, v rodinách bývalých puritánov, lebo takto sa nazýval aj holandský cirkevný vzdelanec a reformátor, Desiderius Erasmus (1465 – 1536).

Na liste „svätých“, stretneme sa aj s týmto menom, ako menom biskupa a mučeníka, ktorý sa narodil asi v Antiochii a umučený bol asi v roku 303, alebo 304. Jeho deň je 2. júna. Údajne účinkoval v meste Formii, Kampánia, súčasné Taliansko a ako všetci kresťania tej doby, aj on bol prenasledovaný počas vlády cisára Diocletiána. Dejiny nám nemôžu potvrdiť, či naozaj bol biskupom v Sýrii a či odtiaľ musel zutekať až do Formie. Slovo, na slovo až v VI. st. vznikla neskoršia legenda, že trpel ukrutné muky. Vytrhávali mu črevá za pomoci hriadeľa, zdviháka a že počas plavby loďou, modlitbou utíšil aj búrku. Možno práve preto sa aj stáva patrónom námorníkom.

Námorníci poznajú aj „oheň sv. Erazmusa“, či „oheň sv. Elma“, lebo na stožiaroch plachetníc, občas bolo vidieť svetelnú žiaru a toto chápali, ako znak ochrany. *Podobne reagovali aj vojaci A. Macedonského pri ťažení na Persepolis. Aj im sa zjavilo svetlo na hrotoch kópií, nuž verili, že sú pod ochranou bohov.

Erich, Erik, Erika: muž. a žen. podoba pôvodne škandinávskeho mena, s významom večný vládca.

V prípade mena Erika, hlavne v našom prostredí, máme to trochu popletené. Môžeme ho považovať za ženskú podobu mužského Erik, ale zároveň aj za skratku, maďarskej verzie mena Alžbeta, Erka.

Ermintrúda, Ermyntrude: žen.m. starogermanského pôvodu. Význam mu je „úplná, celková, univerzálna sila“. V XVIII. v XIX. st. mnohí romantickí spisovatelia siahli aj po tomto starom mene, „ožili“ ho a na čas bolo aj frekventované. Od Nemcov sa dostalo aj k nám, ale vždy bolo veľmi zriedkavé. Hádam sa ešte niekto s nim stretne v krajinách hovoriacich po nemecký.

Ernest, Ernestína: muž. a žen. meno, ktorých pôvod je v starogermanskom jazyku, kde má význam sila, energia, sviežosť, bujarosť, priebojnosť, ostrosť a pod. avšak zároveň môže znamenať aj vážnosť, opravdivosť, úprimnosť. (Porovnaj so slovenským Ratko.)

Errol: muž.m. hmlistéj etymológie. Východiskom mu môže byť Eral, stredoveká podoba mena Harold, ale rovnako aj meno Earl, ba môže tu byť aj súvis s írskym slovom pre záloha, záruka, sľub, záväzok, dôkaz priazne a pod. Meno je pomerne zriedkavé, ale predsa „žije“. „Zmodernizoval“ ho starý filmový herec, Errol Flynn.

Ervín: muž. m. starogermanského pôvodu, kde má podobu aj Erwin a význam sa vysvetľuje, ako čestný priateľ. Vo Francúzsku sa zjavuje aj, ako priezvisko, Orwin a tu sa teraz význam vysvetľuje aj ako priateľ diviaka, priateľ vepra.

Esma, Esmé: žen.m. ktoré sa v bývalej Juhoslávii spájalo s moslinmi, hlavne s Kosovom. O pôvode a výzaname mena, náhľady sa rozchádzajú.. Sú zástancovia prúdu, že pôvod mu je v starofrancúskom význame pre „milovaná, obľúbená“, kým iní tvrdia, že tu ide o Esmeraldu. Do Británie sa toto meno dostalo cestou Francúzska, „zakotvilo“ v Škótsku a odtiaľ sa rozšírilo na celú krajinu. Frekvencia? Slabučká, ale nemôžeme povedať, že žiadna. (Viď Emeralda.)

Esmeralda: ženské meno utvorené na podklade španielského termínu pre drahokam, emerald, čiže smaragd. (Viď etymológiu slova smaragd.)

Estela: žen.m. ktoré vzniklo v Taliansku, na lat. podklade stella = hviezda. Vo Fr. étoile = hviezda a v XIX. st. vďaka spisovateľom, aj fr. podoba sa stala populárnou. Obe podoby sú aj dnes pomerne frekventované.

Estera: žen. m. ktoré sa spomína aj v St. zmluve, avšak jeho pôvod nie je hebrejský, lež peržský, kde je ekvivalentom hebrejského termínu pre myrtu. Sám význam sa však dá priradiť aj ku významom dobré šťastie, tajomstvo a pod. lebo myrta sa používala pri rozličných obradoch a bola nevyhnutnou rekvizitou mágov pri veštení.

Etela: žen. m. novšieho dátumu. Osamostatňuje sa len niekde v XIX. st. Vzniklo, ako skratka rozličných germanských mien, ktoré v prvej časti mali ethel, čo znamená vznešená, šľachetná, urodzená. Občas sa stretávame aj s jeho dem. Etelka.

Eufémia: žen. m. gréckeho pôvodu, ktoré je medzi Grékmi aj dnes veľmi populárne. Najčastejšie počujeme jeho skratku, Efy, avšak medzi Angličanmi stretávame jeho ang. skratku Fay, Faye, ktoré však podľa časti etymológov, môže mať aj germanský pôvod. Možné je, že anglická skratka je utvorená na podklade faith = viera, alebo fairy = čarovná, škriatok, víla.

V gr. jazyku Eufémia má význam dobrá správa, dobré svedectvo, dobrá výpoveď, tichosť. Medzi Slovanmi sa vyskytuje hlavne vo východnom krídle, či vôbec pravoslávnymi.

Eugen: muž. m. gréckeho pôvodu, s významom: z dobrej rodiny, urodzený, či „modernejšie“, muž vynikajúcich rodinných génov. Ženská podba je Eugénia.

Eulalia: žen.m. gréckeho pôvodu a význam mu je „sladko hovoriaca“, čiže žena s „medovými slovami“. V dejinách cirkvi bola aj sv. Eulalia, mučiteľka. Ako kresťanka, upálená bola v meste Merida, v roku 304(?). Jej deň je 10. decembra.

Eulalia je najznámejšia panna v Španielsku, avšak o jej živote a upálení málo vieme. Len toľko, čo sa cez storočia cestou ústneho podania dostalo až do našej doby. Legenda hovorí, že to bola 12 ročná dievčina, ktorá počas perzekúcie kresťanov v čase Maximiana, karhala, vyčitovala, napomínala vtedajšieho súdneho pána v ich meste. Tento ju chcel „priviesť na pravú vieru“, presviedčal ju o potrebe klaňania sa „pravým bohom“ a keď to odmietla, upálili ju.

Toto meno je pomerne populárne a to nie len v Španielsku, ale aj vo Francúzsku.

Eunicia: žen.m. gréckeho pôvodu, ktoré bolo bežné už aj v dobe antickej a zjavovalo sa buď v ženskej, alebo aj v mužskej podobe, Eunicius a pod. Spomína sa aj v Novej zmluve a preto si ho najprv adaptovali puritáni v XVII. st. a to hlavne v Amerike. Význam mu je „šťastné víťazstvo“, ale pripúšťa sa (na podklade podania v Biblii) aj význam „žena, manželka“. Ako súčasné ženské meno, nie je nejak veľmi rozšírené, ale je tu. Toto meno mala aj sestra zavraždeného prezidenta J.F. Kennedyho.

Eurydika: žen. m. gréckeho pôvodu. V starovekých dejinách Grécka, pod týmto menom sa spomína manželka macedónskeho kráľa Amyntasa, matka synov Alexandra, Perdiccasa a Filipa, otca Alexandra Macedónskeho. Pod týmto menom poznáme aj manželku Orfeusa a druhú manželku Ptolomeia. Význam sa vysvetľuje, ako: objavená, najdená. Východisko má v slove euresis = hľadať, hľadanie, objavenie, objav a pod. Tesne súvisí s historickým zvolaním Archimedesa, „eureka“ = objavil som, našiel som.

Eva: žen. m. hebrejského pôvodu. V Biblii sa tak nazývala prvá žena na svete. Východiskom mu je heb. haua, haia = žije, je živá. V aramejskom a v sýrijskom jaz. haya = žitie. Práve pod týmto názvom poznáme svetovú reťaz hotelov „Hayat“. Všeobecne sa chápe, že Eva znamená život, lebo žena na svet prináša, rodí nové generácie. V prvých prekladoch Biblie do gréčtiny, Eva sa nahrádzala s primeraným gréckym slovom zoé / ζωή =život, z ktorých aj máme žen. meno Zoe, Zoa, Zoja.

Evan: muž.m. welšská podoba Ivan a Ján, ale môže predstavovať aj poangličtenú podobu pôvodne írskeho mena Eoghan, ktoré sa v Škótsku pozmenilo na Evan, Ewan. Meno je pomerne časté.

Evangelína: žen.m. ktoré medzi Slovákmi je pomerne zriedkavé, ale medzi pravoslávnymi Srbmi je časté. Zjavuje sa aj v Spojených štátoch atď. Pôvod mu je v gréckom jazyku a význam je „prinášateľka dobrých zvestí“.

Evelína, Evelyn: žen. a muž. m. kde môžeme mať dve východiská. Môže tu isť o aplikovanie írskeho slova pre „príjemné“ a v samom Írsku, ako meno sa zjavuje v podobe Eveleen, alebo môžeme uvážiť aj starogermanskú variantu mena Avi a práve z tohoto mena vznikli aj priezviská, ako Evelyn a Eveling. Angličania predpokladajú, že u nich, toto priezvisko nám dalo osobné meno Evelyn, ale tentoraz sa tu jedná o mužskú podobu osobného mena a len neskoršie sa z tohoto vyvinulo aj ženské meno. Neraz, pri prekladoch z galského jazyka, použije sa Evelyn, ako ekvivalent galského Eibhlin = svetlo.

Ezra: muž.m. heb. pôvodu, ktoré v našich Bibliách má podobu Ezdráš (prorok). Heb. Ezrá = pomoc, či tu by to bolo priamejšie, ako „Boh, pomáha, Božia pomoc“.

Aj po tomto mene siahajú puritáni XVII. st. a občas sa s nim stretneme v amerických protestantských rodinách, avšak jeho výskyt je častejší medzi Židmi.

................Autor Ján Kulík ...........

.

Mená na D

Dafna, po ang. Daphne; Dafneus, Dafnis: žen. a muž.m. gréckeho pôvodu. Po gr. dáfne / δάφνη  = vavrín, bobkový list. Antické dejiny sú plné osôb s týmto menom a to, ako muži, s podobou Dafneus, Dafnis, tak aj ženy, ba aj rad lokalít starého sveta nosil tento názov. Z tejto doby asi naznámejšia Dafne bola riečna nymfa, dcéra rieky Peneus (alebo niekde je to rieka Ladon) a bohyne Terry (ak čítame rímske dejiny). Zapáčila sa, či do nej sa zaľubil aj sám Apolón, ale ona nejak neverila jeho vyznaniam lásky a utiekla. Apolón ju prenasledoval, avšak iní bohovia zakročili a premenili ju v krík vavrína. Nič, boh Apolón si uvil veniec z tohoto vavrína a všetkým prikázal, že od teraz jeho stromom bude práve vavrín.   Pravda, sú tu aj ďalšie legendy, no táto je asi "najvierihodnejšia".  Ďalšia žena s týmto menom je dcéra proroka, veštca, jasnovidca Tiresiasa, kňažka v chráme Apolóna a vypadá, podľa chápania mnohých znalcov, že je to Manto, ktorá sa tiež vyznala v predpovedaní budúcnosti. Keď padla do transu, vždy hovorila vo veršoch a podľa podania, nejeden vtedajší básnik do svojich veršov inkorporoval jej výpovede. * Neraz ju nazývali aj Sybíliou, vraj podľa jej divokého vzhľadu, keď padla do transu a predpovedala budúcnosť.  Dafnefória je zase festival na počesť boha Apolóna, ktorý sa poriadal pravidelne v každý deviaty rok.  Dafneus bol slávnym generálom zo Syrakúzy, ktorého sa angažovalo vo vojne proti Kartágu.  Dafnis bol zase pastierom vo vtedajšej gréckej kolónii, Sicílii. Bol synom boha Merkúra a jednej domácej, sicílskej nymfy. Vychovali ho nymfy, učil sa aj u boha Pana (hrať na gajdách) a múzy mu vštepili lásku ku poézii. Starí autori sa zhodujú, že toto bol prvým autorom pastorálych veršov. Dagmar(a): muž. a žen. m. dánskeho pôvodu a význam mu je buď dánska radosť, potešenie, alebo jasný, slnečný deň. Dakota: žen.m. ktoré vzniklo v Spojených štátoch a posledne sa s nim stretávame aj širšie. Aj toto slovo má svoju etymológiu a údajne, v jazyku Indiánov z plemennej skupiny Sioux, znamená "priateľ", lenže pri voľbe mena pre svoju dcéru, sotva niekto aj toto uvážil. Meno sa dáva z "patriotizmu", ako je tu prípad s radom ďalších mien: Alabama, Arizona, Florida, Nevada, Utah... Tex atď.   Dale, Dala: žen.m. ktorého východiskom je staroanglické slovo pre dolinu, údolie. Meno je pomerne zriedkavé, avšak stretneme sa s nim najmä v USA a to hlavne, ako mužské meno.  Dalibor, Dalimír: muž. m. slovanského pôvodu, kde v prvej časti figuruje daľ, čo ukazuje, že tu ide o niečo ďaleké, dlhé.   S uvážením koncovky -bor, dostávame význam ďaleký, dlhý zbor, rozkaz, borba, avšak keď uvážime koncovku -mír, dostávame význam dlhý, ďaleký, dlhotrvajúci mier, pokoj. Damián: muž. m. gréckeho pôvodu s významom krotiteľ (levov). Damon: muž. m. gréckeho pôvodu, s významom spravuj, vládni, voď, usmerňuj... Blízke mu je Damián.  Dana, Danica: ženské mená, kde Dana vystupuje buď ako skratka Danice, alebo aj Daniely, ale dnes sa už považuje aj za samostatné.  V prípade, že tu ide o skratku Danice, tak jeho pôvod je v slovanskom jazyku a východisko je deň. Najjasnejšiu hviezdu oblohy, Slovania nazývali danica, lebo zvestovala príchod rána, dňa. Meno Danica sa dávalo dievčatám narodeným nad ránom. Daniel: muž. m., ktoré ma aj ženskú podobu, Daniela. Pôvod je v hebrejskom jazyku. V St. zmluve sa spomína prorok Daniel, ktorého meno má význam svätý sudca, Boh rozsúdil, rozhodol, určil.  Deminutívy sú: Daňo, Danko, Danuša, Danielka a pod. Darrel(l), Darryl : muž.m. staroanglického pôvodu a význam mu je súčasné "darling" = drahý, milý, miláčik, či bližšie k nášmu, to bude Drahomír.  Darina: žen. m. o pôvode ktorého máme aspoň dve verzie.  1/ Predstavuje ženskú podobu mena Dárius. 2/ Vychádza zo slovanského slova dar, z čoho sa chápe, že je to osoba darovaná, dar od Boha, Boží dar rodičom. Dárius: muž. m. peržského pôvodu, s významom ochranca. Dávid: muž. m. hebrejského pôvodu. V Biblii sa spomína izraelský kráľ Dávid. Význam mu je obľúbený, milovaný. Dawn: žen.m. ktoré sa v ang. vyslovuje, ako "dón" a význam mu je brieždenie, úsvit, zore... Angličania si ho vymysleli niekde v XIX. st. a malo by predstavovať ich paralelu latinskej Aurory. Meno sa hneď ujalo v spoločnosti intelektuálov, ale najviacej asi v spoločnosti hercov, najmä filmových a preto sa stalo populárnym aj medzi pospolitým ľudom. V podstati je to nejaká paralela našej Zory, Danice. Viď. Dean: muž.m. staroanglického pôvodu, utvorené z priezviska, ktorého význam je "žijúci v doline". Fr. dean = dekan vraj neprichádza do úvahy. Debora, Debra, Deby, Debie: žen. m. hebrejského pôvodu, s významom včielka, včelička. Decimus: staré muž.m. siahajúce ešte do čias rímskej ríše. Význam mu je "desiaty" syn. Ak to desiate dieťa v rodine bolo dievča, nazvalo sa ho Decima.  Deirdre: žen. m. ktoré sa v ang. vyslovuje, ako Der`dri. Prevzalo sa ho z írsko-škótskych legiend a význam mu je buď "zúrivá, besná, zlá...", alebo "smutná, bolestná...zarmútená..."  Deirdre, ako hovorí jedna legenda, opustila svoje Írsko s nádejou, že sa vydá za takého, ktorého si sama vyberie. Vydala sa a žila v dome manžela, spolu aj s jeho súrodencami, bratmi. Prišla správa z Írska, že nech sa príde podívať na svoj kraj, rodinu, priateľov, lenže to bola falošná správa. Akonáhle vytiahla nohu z domu, stala sa vražda. Manžela a jeho dvoch bratov niekto zavraždil. Dlho oplakávala túto stratu, až to nevydržala a spáchala samovraždu.  V XIX. st. keď sa potomkovia Keltov začínajú budiť, uvedomovať si svoj pôvod, aj toto meno sa oprašuje a dnes je populárne, ako v Írsku, tak aj v Škótsku. Dejan: muž. m. ktorého výskyt je hlavne medzi Srbmi. O jeho význame je zopár rozličných teórií, ale každá tvrdí iné. Faktom je však, že v čase kedy v naších priestoroch žili germanskí Longobardi, znepokojovali ich ger. Gepídi a práve vtedy začali sem prenikať aj Avari. Longobardi sa dohodli s avarským chánom Dejanom, že spoločnými silami premôžu Gepídov a uzavreli nejakú dohodu. Gepídov rozprášili, ale začali upodozrievať aj Avarov, nuž nezostalo nič iné, iba sa odsťahovať. Kam? Do severných provincíí rozkladajúceho sa Rímu. Do uvolneného priestoru sa nasťahovali Avari. Delia: žen.m. odvodené z názvu ostrova Delos, rodiska legendárnej gréckej antickej bohyne mesiaca, jeho svitu, Artemis. Občas sa s nim stretneme aj dnes.  Delma: žen.m. ktoré predstavuje demin. mena Fidelma. (viď) Delmar: muž.m. latinského pôvodu a význam mu je "z mora". Demeter: muž. m. gréckeho pôvodu, ktoré je ešte stále populárne ako medzi Grékmi, tak aj širšie, hlavne medzi pravoslávnymi Slovanmi. Stretávame sa s variantamy Dimitrios, Dimitrije atď. Ináč v staroveku, v gréckej mytológii, toto bolo meno ich boha zrna a zeme. Význam sa vysvetľuje ako: vyrástol zo zeme. Denis, Denisa, Deniska: muž. a žen. podoba pôvodne gréckeho mena. Predstavuje adaptáciu mena gréckeho boha vína, Dionýza. Sv. Denis je dnes patrónom Francúzska, ale tento s pravým Dionýzom má málo spoločného, i keď Francúzsko je slávnym výrobcom vína.  Sv. Denis (parížsky) bol svojho času biskupom a je aj martýrom cirkvi. Popravený bol asi v roku 258. Jeho deň je 9. októbra. V VI. st. sa zjavuje legenda, podľa ktorej sv. Dionýz, po fr. Denis sa stáva misionárom medzi Gálmi (súčasné Francúzsko), niekde okolo roku 250. Po niekoľkých rokoch tratí hlavu. Odťali mu ju na mieste, ktoré dnes poznáme, ako Montmarte (Martýrov vŕšok).  Stredom IX. st. legenda sa "zdokonaľuje" a vypadá, že do nej sa zhŕňajú aj ďalšie tri osoby, ktoré žili aj v rozličných dobách.  Denzil: muž.m. ktoré vzniklo adaptovaním starého kornválskeho priezviska Spelt Denzil, ktoré najskôr vzniklo z mena Denis. Niekde v XVII. st. cestou sobáša, meno prišlo do rodiny Holles a táto rodina si z toho urobila aj osobné meno a aj dnes sa v rodine Holles používa, ba rozšírilo sa aj ďalej, na iné rodiny. Preniklo aj do Amerike a asi najznámejší nositeľ tohoto mena je herec, Denzel Washington. (V Amerike ho píšu Denzel.) Derek, Derrick, Dirk...: muž.m. utvorené na podklade starogermanského mena Theodorick, u nás Teodor, Todor... (viď), ktoré je vlastne gréckeho pôvodu. Anglícke podoby písania sú Derek, Derick... ale aj Deric, Deryk, kým holandská podoba je Dirk. Pomerne populárne meno, lebo takto sa volal aj filmový herec, Dirk Bogart. Domácke podoby sú: Derry, Rick, Rickie atď.  Dermont: muž.m. v poangličtenej podobe pôvodného írskeho Diarmit, Diarm(a)id. Význam mu je "nezávistlivec", alebo aj "slobodný muž". V írskych legendách sa takto nazýval junák, čo zviedol kráľovnu Tary. Prichytil ich jej manžel a junáka potrestal tak, že mu rozkázal loviť diviakov a pravda, bola nešťastná náhoda a Diarmit zahynul. Skratka mena je Darby. Desana, Desanka: žen. m. staroslovanského pôvodu, odvodené z pojmu pre pravé, pravicu, ktoré malo podobu desi. Toto slovo a aj jeho význam ešte aj dnes zotrváva v srbch. jazyku, ako desno = pravo, na pravej strane, desnica = pravá ruka, podesiti = správne trafiť... Ako jedno zo základných slov indoeurópštiny, nachádzame ho aj u Grékov, ako dexiós, v latine dexter atď.   Same meno by sme si vysvetlili, ako pravoruká dcéra otca, prenesene aj prvorodená, najspoľahlivejšia, najbližšia dcéra, dcéra na ktorú sa otec môže spoľahnúť. Desmond: muž. m. s ktorým sme sa spoznali hlavne počas juhoafrického apartheidu, kedy tamojší čierny biskup anglikánskej cirkvi, Desmond Tutu narobil poriadny rozruch. Ináč meno je írskeho pôvodu a znamená muž z kraja južného Munsteru (jedna z írskych provincií). Dezider: muž. m. francúzskeho pôvodu, s významom vyžiadaný, vytúžený. Francúzi poznajú až niekoľkých "svätých" s menom Desiderius, či po fr. Dizier a Didier. Ženská podoba je Désirée. Diana: žen. m. odvodené z názvu slávnej rímskej bohyne, paralely gréckej Artemis. Diana, po dôležitosti, bola ženskou podobou rímskeho Janusa.  Kým Janus vládol slnkom, zatiaľ Diana vládla mesiacom, panenstvom a zároveň bola aj bohyňou lovu, ale aj ochrankyňou lesných zvierat. Meno sa medzi kresťanov dostáva len v čase renesancie. Diarmid, Diarmuid, Dermot: muž.m. írsko-keltského pôvodu, s významom "nezávidiaci, nežiarlivý" a pod. V poangličtenej podobe je to Dermot. Viď.  Dilys: žen.m. welšského pôvodu, kde znamená "perfektná, pravá..." Dnes je toto pomerne rozšíreným ženským menom a to nie len v Británii, ale aj v iných, po ang. hovoriacich krajinách. Dina(h): žen.m. heb. pôvodu, ktoré sa spomína aj v Biblii, Genesis (1M) 30:21; 34; 46:15. V našich prekladoch je to Dina, jedna z dcér Jákoba.   V čase reformačných bojov, aj toto meno si našlo miesta v radoch protestantov, hlavne "puritánov". Východiskom mu je muž.m. Dan, ktorého význam sa vysvetľuje, ako: spor, súdny proces, prisúdená a pod.   Dionýz: muž. m. gréckeho pôvodu, kde pod nim poznáme ich antického boha vína. Viď Denis a boha Dionýza v panteóne Grékov.  Diviš: muž. m. slovenského pôvodu, ktoré by sme si na prvý pohľad spojili s divý, divoch, divoký, avšak etymológovia ho vysvetľujú ako slovenská podoba gréckeho boha Dionýza. Dobromil: muž. m. slovanského pôvodu, utvorené spojením dobré + milé. Ženská podoba je Dobromila, Dobrila. Dobromír: muž. m. slovanského pôvodu, utvorené spojením dobré + mír = mier, pokoj, svet. Ženská podoba je Dobromíra. Dobroslav: muž. m. slovanského pôvodu, utvorené spojením dobré + slav = sláva, oslava. Ženský variant je Dobroslava. Dobrôtka: slovenské ženské meno, utvorené na základe dobré. S podobnými kompozíciamy sa stretáva aj v iných rečiach, ako napr. lat. Bonita, šp. Bonita, Buena, fr. Bonnar, ang. Bonnie atď. Dobruša: slovenské žen. m. variant Dobrôtky. Dolan: muž.m. írskeho pôvodu a význam mu je "čiernovlasý". Toto meno sa zjavuje aj ako priezvisko.  Doll, Dolly: skratky mena Dorotea. Viď.  Dolores: žen. m. rozšírené hlavne v krajinách hovoriacich po španielsky, čiže nepriamo, hlavne medzi katolíkmi. Jeho význam sa vysvetľuje, ako skrátená podoba Márie de Dolores, čiže Mária sedemboľastná. Skratky sú: Lola, Lolita a Lo.  Dominik(a): mužská a ženská podoba pôvodne latinského mena, ktoré znamená od Pána. Pôvodne sa toto meno dávalo deťom narodeným v deň Pána, v deň odpočinku, v nedeľu. Meno sa začalo používať len od čias reformácie a frekventované je najmä medzi katolíkmi. Dona: žen. m. novšieho dátumu, ktorého vznik sa pripisuje talianským vysťahovalcom do U.S.A. a to hlavne zo začiatku XX. storočia. Vysvetľuje sa, ako skrátená podoba slova Madona, čiže jeho význam je proste Pani. Donald: muž. m. škótsko-galského pôvodu, kde v írskom jaz. je Domnall a z toho, jeho význam by bolo niečo, ako "silný, najsilnejší", čo sa posúva na "hrdý, pyšný vodca". V Škótsku bola galská podoba Domhnall, z čoho sa vyvinulo Donald. Táto podoba je aj dnes v použití, hlavne na severe Škótska. V ich dejinách toto meno mali až 6. králi Škótska.  Donát(a): muž. a žen. m. utvorené na lat. podklade, z mena Donatus, ktoré vychádza zo slova donatus, donare, donum a význam mu je darovaný, danný. Dora: žen.m. ktoré sa dnes už úplne osamostatnilo, avšak predstavuje len skratku mien Dorotea a Theodora. Viď.  Doreen, Dorín(a): žen.m. utvorené na podklade írskeho mena Doirean, ktoré asi predstavuje ich zachytenie mena Dorotea. Nechýba však autorov, ktorí ho odvádzajú z írsko-keltského slova "ne-poškvrnená, ne-mrzutá, ne-chmúrna..." Meno sa zjavilo zásluhou írskeho hnutia pre samostatnosť a dnes je pomerne populárne. Skratkou mu je Dorrie. Doris(a): žen. m. ktoré v gréckej mytológii mala jedna z nýmf. Sám pôvod je však zahalený do hmlistej minulosti, ale predpokladá sa, že v podstati tu ide o nejaké spojenie s gréckym plemenom Dórov. Ich názov etymológovia dávajú do súvisu s drevom, lesom, čiže pôvodne toto plemeno obývalo vtedajšie husté lesy. Dorka(s): žen.m. ktoré u nás môže predstavovať skratku mien Dorotea a Theodora, avšak východiskom tohoto mena je grécky jazyk,  δορκάς  = jelenica, "gazela". V Novej zmluve sa využilo, ako grécky equivalent aramejského mena Tabita - žena, ktorú sv. Peter "oživil". Neskoršie, pod týmto menom poznáme skupiny žien, ktoré šili šaty pre chudobných. Dorotej, Dorota, Dorotea: tieto mená, už či v muž. alebo ženskej podobe, svoj pôvod majú v gréckom jazyku, kde doron znamená dar od boha, bohom nám darovaná. Najbližšie im je slovanské meno Bohdan, Bogdan.  Domácke podoby týchto mien sú: Dora, Dorka, Dorča, Tea a pod. Dougal, Dugald: muž.m. veľmi podobné ku Douglas, avšak význam mu je trochu inší. Vzniklo spojením slov dubh + gall = čierny cudzinec. "Vymysleli" si ho Íri, ako názov pre Nórov, či Vikingov a aj dnes ho používajú, ako názov pre Angličanov. Meno je populárne aj v Škótsku, hlavne medzi "horniakmi" a neraz ho použijú aj "dolniaci", keď sa zmieňujú o "horniakoch".  Douglas: muž. m. gálskeho pôvodu, utvorené spojením dubh + glas, čo má význam tmavomodré, sivé. Pod týmto menom sa najskôr chápalo názov jednej rieky, z čoho zase vzniklo priezvisko jednej z najvýznamnejších škótskych rodín, klánov a niekde v XVI. st. z rodového názvu vzniká aj osobné meno. Drahomír(a): muž. a žen. m. slovanského pôvodu, utvorené na slove drahé, v zmysle milé, vzácne a zvyklej prípony -mír = mier, pokoj, svet. Drahotín(a), Drahuš(a): slovanské mená utvorené zo slova drahé (staroslov. drag, praslov. dorg), všetko v zmysle milé, vzácne, drahé , s adekvátnou koncovkou mužskej, alebo ženskej podoby. Drew: muž.m. s ktorým sa aj dnes môžeme stretnúť. Východiskom mu je starofrancúzsky jazyk a tu má význam "silný, statný, robustný, pevný, vytrvalý", ale aj tu ide asi o starogermanské slovo, pojem pre silu, siláka, alebo o adaptovanie starogermanského mena Drogo, ktorého význam je "nosiť, znášať".   Drew sa v angličtine neraz vzťahuje aj na skratku mena Andrew.  Drusilla: žen.m. ktoré vlastne predstavuje len demin. latinského Drusus, čo bol názov jedného tamojšieho rodu. Zjavuje sa aj v Novej zmluve a puritáni XVII. st. si ho adaptovali. Zjavuje sa aj dnes, ale len v Amerike. Dudley: muž.m. ktoré pôvodne bolo priezviskom a toto je zase odvodené z názvu dediny v grófstve Worcestershire. O samej etymológii sa málo vie, ale je možné, že tu máme adaptáciu pôvodne starého írsko-keltského slova dud = cievka, fajka, ktoré v deminutíve má podobu "duidin". Rodina Dudley sa stala významnou v čase panovania Tudorovcov a asi najvýznamnejší bol Robert Dudley, vojvodca z Leicesteru. Kráľovna Elizabeta I. mu dôverovala.  Ako mnohé aristokratické priezviská, aj toto sa niekde v XIX. st. vyvinulo v osobné meno.  Duchoslav(a): muž. a žen. meno utvorené spojením slov duch + oslavovať. Duncan (Dankan): muž.m. írskeho pôvodu, kde má podobu Donnchadh = "hnedý, tmavší bojovník". Pod týmto menom poznáme dvoch škótskych kráľov, takže dnes je jeho výskyt ohraničený len na Škótsko, či vysťahovalcov zo Škótska. Íri radšej použijú meno Denis.  Dunstan: muž.m. staroang. pôvodu, ktoré predstavuje kombináciu slov dun + stan = dun = kopec a stan = stone = kameň, skala, z čoho význam mena je „skalnatý kopec“.

Dušan, Dušanka: Staré sloviensko-slovanské mená v muž. a žen. podobe, utvorené zo slova duch, duša. V širšom zmysle, Dušan má význam silný, mocný (duchom), rozvážny muž.

Dwight: muž.m. utvorené na podklade anglického priezviska Dwight. Osobným menom sa stalo v Amerike. Pravdepodobne v tom má zásluhu Timothy Dwight, správca yalskej univerzity (1795 – 1817). Najznámejším nositeľom tohoto osobného mena bol bývalý prezident Spojených štátov, Dwight D. Eisenhower.

Dylan: muž.m. ktoré nosil aj welšský legendárny hrdina, syn boha morí a preto sa predpokladá, že jeho význam bude niečo, ako „syn morských vĺn“. Meno je pomerne zriedkavé, ale v samom Walesi ešte vždy frekventované. 

........................Autor Ján Kulík ......................